Posvätné povolanie k bežnej práci

Photo by Hunter Haley on Unsplash, https://unsplash.com/photos/s8OO2-t-HmQ

  • 22. Nov '22
  • 6 minút
  • 481
  • 15

Ako reformácia obnovila povolanie

Protestantská reformácia v Anglicku v 16. storočí zmenila teologické prostredie kresťanstva v spoločnosti, ale nebola to len reforma teológie a doktríny. Anglická reformácia prenikla do všetkých aspektov spoločnosti vrátane teológie práce a povolania. Anglické protestantské duchovenstvo opakovalo dva základné argumenty týkajúce sa práce a povolania, argumenty, ktoré sa v 17. storočí preniesli do puritánskej pracovnej etiky v Anglicku aj v jeho amerických kolóniách: 1) každé miesto je posvätné a 2) pracovitosť je základnou kresťanskou cnosťou.

Každé miesto je posvätné

Reformačná zásada, že každé miesto je posvätným priestorom, bola jednou z aplikácií učenia o kňazstve všetkých veriacich, učenia, ktoré potvrdzovalo, že každý kresťan je zodpovedný pred Bohom a má k nemu a k Písmu rovnaký prístup. Táto doktrína zdôrazňovala, že všetci kresťania majú pred Bohom rovnakú hodnotu a dôstojnosť. V dôsledku toho protestantskí duchovní počas reformácie dôsledne hlásali, že všetky geografické a materiálne priestory, všetky povolania, všetky úlohy a všetky sféry, v ktorých veriaci pôsobia, sú posvätné a pre Boha dôležité.

„Dokonca aj tá zdanlivo najpodradnejšia úloha mohla byť pre Boha svätá a mala sa vykonávať so svätým postojom.“

V konečnom dôsledku žiadna práca ani povolanie veriacich neboli všedné alebo bezvýznamné. Dokonca aj tá zdanlivo najpodradnejšia úloha mohla byť pre Boha svätá a mala sa vykonávať so svätým postojom. Všetky povolania, pokiaľ sa viazali na biblické princípy a mali morálnu hodnotu, mali v Božích očiach rovnakú dôstojnosť a hodnotu.

Toto učenie znamenalo prudký posun od rímskokatolíckeho učenia neskorého stredoveku, ktoré zdôrazňovalo nerovnosť duchovenstva a laikov. Z pohľadu protestantov môže byť práca obuvníka rovnako zbožná ako povolanie kazateľa. Slúžiť svojim deťom ako matka môže byť rovnako ušľachtilé ako stíhať zločincov ako právnička. Protestantské duchovenstvo učilo svoje kongregácie, že bariéra medzi „posvätným“ a „svetským,“ ktorú postavila stredoveká cirkev, neexistuje.

Žiadne povolanie nie je bezvýznamné

Protestanti predložili a učili dve praktické aplikácie z princípu posvätnosti všetkých prác a povolaní. Po prvé, všetci kresťania mali „vstúpiť“ alebo „odpovedať na svoje povolanie“. „Kráčanie“ vo svojom povolaní zahŕňalo vernosť svojmu zamestnávateľovi a súvisiace povinnosti na pracovisku. Verná práca sa mala vykonávať v prvom rade pre Pána, ale protestantskí duchovní opakovali aj zásadu práce z lásky k blížnemu. Tvrdili, že povolanie človeka, nech je akékoľvek, slúži a prináša úžitok spoločenstvu v sociálnej aj ekonomickej oblasti. Okrem toho duchovní pripomínali veriacim, aby boli spokojní so svojím povolaním a prácou, ktorú im Boh poskytol.

Protestanti uplatnili zásadu, že „každé miesto je posvätné“ aj v súvislosti s prácou a povolaním. Tvrdili, že keďže Boh sa hlboko zaujíma o všetky povolania a keďže všetky práce a povolania sú posvätné, treba sa modliť za všetkých ľudí v ich príslušných povolaniach. Mnohé reformačné modlitebné knihy, ako napríklad A flour of godly praiers (1550) od Thomasa Becona, obsahovali modlitby za sudcov, vojakov, námorníkov, cestujúcich, právnikov, obchodníkov, statkárov a matky.

Becon vo svojej modlitebnej knihe ponúka všeobecnú modlitbu pre všetkých kresťanov, aby všetci „kráčali podľa [svojho] povolania v tvojej bázni.“ V týchto modlitebných knihách venovali protestanti osobitnú pozornosť matkám. Matky boli povzbudzované prostredníctvom kázní aj nepriamo prostredníctvom formulácie modlitieb, aby ich domáca práca bola „zbožná“. Tieto protestantské modlitebné knihy implicitne učili anglickú spoločnosť, že všetky sféry sú posvätné a hodné modlitby k Bohu. Žiadne povolanie nebolo príliš bezvýznamné, aby sa preň nemohlo vyprosovať požehnanie.

Výzva k horlivej usilovnosti

Anglickí protestanti usúdili, že keďže všetky povolania a činnosti sú v Božích očiach sväté, je povinnosťou veriacich usilovne sa venovať svojmu povolaniu. Pracovitosť spolu s príslušnými cnosťami — sebadisciplína, sebaovládanie a vytrvalosť — predstavovali nenahraditeľnú kresťanskú cnosť v etike anglickej reformácie. V kresťanskej etike nebolo miesto pre nečinnosť.

Hriech nečinnosti bol v skutočnosti neustále odsudzovaný v kázňach a spisoch protestantskej tlače. Považoval sa za „telesný a zvrátený“ hriech. Bol „prameňom a zdrojom všetkých nerestí.“ Pre tých, ktorí boli zotročení nečinnosťou, sa ich hriech rovnal „obetovaniu nie Bohu, ale diablovi.“ Nečinnosť v živote vyznávajúceho kresťana vyvolávala vážne pochybnosti o jeho obrátení. Lenivosť bola nezlučiteľná s biblickým kresťanstvom. Dôsledne sa zaraďovala k zoznamom iných hriechov, ktoré vyvolávali Boží hnev a súd — vražda, cudzoložstvo, krádež, zrada, čarodejníctvo a rúhanie.

Jedným z dôvodov, prečo sa v protestantských katechézach a kázňach tak často a zanietene hovorilo o pracovitosti a lenivosti, bol kontext rastúcej chudoby v mestských oblastiach Anglicka, najmä v Londýne. Protestanti si všimli, že veľkú časť tejto chudoby spôsobovala nečinnosť ľudí.

V anglickej protestantskej tlači bola pracovitosť hlavnou témou a zdôrazňovala sa všetkým ľuďom bez ohľadu na vek alebo postavenie. Deti sa o hodnote a výhodách pracovitosti učili od svojich rodičov už v mladom veku prostredníctvom katechéz v domácnosti. Najstaršie protestantské katechizmy a príručky cností dôrazne povzbudzovali mládež, aby sa usilovala o pracovitosť a „vynakladala úsilie so všetkou svojou šikovnosťou a zručnosťou,“ a zároveň sa vyhýbala „leňošeniu a príliš veľa spaniu.“ William Perkins vo svojom katechizme nabádal deti aj dospelých, aby „pracovali a snažili sa,“ ale zároveň kresťanom pripomínal, že usilovnosť je „nanič a nič nepomôže, ak Boh nedá svoje požehnanie.“

Arcibiskup Thomas Cranmer, vo svojej definícii pravého kázania vysvetlil, že cieľom protestantského kazateľa bolo čiastočne naučiť svojich farníkov „ctiť a uctievať všemohúceho Boha a usilovne mu slúžiť, každý podľa svojho stupňa, stavu a povolania.“ Anglickí kazatelia pravidelne vo svojich kázňach aplikovali biblické texty na osoby s konkrétnym povolaním. „Horlivá usilovnosť“ v súvislosti s vlastným „podnikaním“ bola povolaním a zmýšľaním všetkých skutočných kresťanov.

Raná americká pracovná etika

Ako ovplyvnil reformačný pohľad na povolanie budúce generácie protestantov? Anglickí puritáni 17. storočia boli dedičmi reformácie a osvojili si intelektuálnu a praktickú teológiu svojich reformačných predchodcov. Puritáni a pútnici, ktorí sa vydali cez Atlantik do Nového sveta, si so sebou priniesli reformačný pohľad na prácu ako na posvätnú dôveru a svätú výsadu. Napríklad Cotton Mather (1663 — 1728) vyjadril puritánsku etiku zodpovednosti a samosprávy, že všetci ľudia by mali „milovať“ a „mať radi“ svoje povolanie, pretože je „požehnaním mať zamestnanie.“

John Cotton (1585 — 1652) vyzdvihol všetky povolania ako rovnako oslavujúce Boha a povzbudzoval aj ostatných kolonistov v Bostone, aby „prijali“ a vykonávali aj to, čo by mohli považovať za najvšednejšie alebo najpodradnejšie úlohy. Tvrdil, že pravá viera sa nehanbí za vykonávanie takejto práce, pretože túto prácu schvaľuje a dáva Boh. Cotton predložil biblický model Ježišovho umývania nôh učeníkom.

Prví americkí kolonisti uplatňovali tieto biblické princípy v jednotlivých zamestnaniach a vytvorili to, čo bolo známe po celé generácie ako pevná pracovná morálka a vysoká miera individuálnej zodpovednosti. To čiastočne prispelo k rozkvetu americkej koloniálnej spoločnosti, najmä v oblasti hospodárstva a vzdelávania.

Utvrď dielo našich rúk

Pohľad anglickej reformácie na prácu a povolanie nám dnes môže slúžiť ako zdravý vzor. Vytrvalá, disciplinovaná a vynikajúca práca na Božiu slávu je ušľachtilá a cnostná. V každom povolaní a vo vykonávaní svojej úlohy, bez ohľadu na to, aká je zdanlivo všedná alebo podradná, je dôstojnosť, pričom sa spoliehame na to, že Boh požehná jej výsledok. Boh nás vyzýva, aby sme všetko, vrátane našej práce, robili s dokonalosťou a radosťou na Jeho slávu (1. K 10:31). Nečinnosť, lenivosť a nezodpovednosť sú hriechy, ktoré treba vyznať a ľutovať.

„Všetko je márne bez Boha a jeho požehnania. Ale keď Boh požehná našu prácu a povolanie, nebude to márne.“

Mojžiš prosil Boha v mene Izraela v Žalme 90:17 „Ty utvrď dielo našich rúk!“ Týmto výrokom pokorne uznáva úplnú závislosť od Boha, pokiaľ ide o akýkoľvek úspech v práci. Ak nepožehná a nepoužije naše schopnosti, manažment času, vzdelanie a pracovné príležitosti, nebude sa nám v nich dariť (Ž 127:1). Všetko je márne bez Boha a jeho požehnania. Ale keď Boh požehná našu prácu a povolanie, nebude to márne (1. K 15:58). V skutočnosti práca, ktorú konáme pre Boha, bude mať duchovnú a večnú hodnotu (Mt 25:14–30).

Tak ako protestanti v reformovanom Anglicku, aj my si môžeme vypestovať sklon robiť všetko zo srdca pre nášho Pána (Kol 3:23) a prosiť Ho, aby nás „urobil usilovnými a šťastnými v dielach nášho povolania.“

Brian Hanson © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

5/5 (5 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.