Viac ako "príjemná skupinka"

Boh nám zveril to najcennejšie, čo má — ľudí. Túži po tom, aby sme týchto Jeho ľudí viedli, a formovali ich, čím im pomôžeme dozrieť vo verných nasledovníkov s pevným charakterom a odvážnou vierou.

Ja osobne by som neodovzdal svoj život cirkvi, ktorá nie je odhodlaná byť dôsledná v tak dôležitej veci akou je premena ľudských bytostí. Boh to už raz — kvôli svojim vlastným dobrým dôvodom — stvoril tak, že ľudia nie sú premieňaní mimo spoločenstva.

Pred niekoľkými rokmi, keď som bol na dovolenke s mojou rodinou, chystali sme sa spoločne grilovať. Nakládol som do grilu kôpku dreveného uhlia, polial ju tekutým zapaľovačom, a celú zmes som podpálil. Môj syn bol ohromne fascinovaný ohňom, ako už deti v jeho veku zvyčajne bývajú. Pýtal sa ma, čo to robím, a ja som mu to vysvetlil.

„Tieto malé briketky fungujú veľmi zaujímavo. Keď sú jedna pri druhej, vyžarujú teplo, a oheň sa vzmáha. Akonáhle však jednu od ostatných oddelíš, samotná vyhasína. Stráca svoj oheň. Keď sú však spolu, navzájom sa zásobujú. Boh ich tak jednoducho stvoril."

Tento príklad skvele ilustruje to, čo Dallas Willard povedal o kresťanskom živote: „Ľudia spojení v jedno dokážu prežívať viac z Božej prítomnosti, a uniesť viac z obrovskej moci Jeho prítomnosti, ako osamelí jedinci.“ Premýšľajte nad tým. Ľudia v spoločenstve v sebe jednoducho nesú viac z Božej premieňajúcej moci, ako izolovaní jednotlivci. V skutočnosti by nás tento fakt, že na to, aby sme boli menení, musíme byť súčasťou spoločenstva, nemal prekvapovať, pretože tak nás Boh utvoril.

Keď sme sami, je veľmi ľahké myslieť si, že sme duchovne zrelí, možno dokonca zrelší než ostatní. Doma môžem napríklad pozerať Hallmark, a dojatý sa nad filmom rozplačem. Hneď vidím sám seba ako veľmi súcitnú osobu. Keď však pravidelne stretávam v spoločenstve niekoho, kto ma poriadne vytáča, je úžasné, ako neuveriteľne rýchlo sa dostávam do stavu, keď všetok môj súcit a pochopenie odchádzajú tak rýchlo, ako pri tom filme aj prišli.

Práve v spoločenstve najlepšie vidíme, akí v skutočnosti sme, a koľko premeny nášho charakteru ešte stále potrebujeme. Preto som tak pevne presvedčený, že sa oplatí investovať do malých skupiniek, lebo práve tam je vytvorený ideálny priestor na to, aby sa ľudské životy menili.

Zo skúseností však vidíme, že jednoducho stretávať sa s ľuďmi v malých skupinkách ešte nezaručuje, že títo ľudia aj začnú duchovne rásť. Existujú určité veci, akési neodmysliteľné prvky duchovnej disciplíny, ktoré musia byť v týchto malých spoločenstvách prítomné, aby sme mohli vidieť premieňajúcu silu Božej moci v nás. Práve prítomnosť týchto prvkov vytvára ten zásadný rozdiel medzi až príliš typickými, „ničnedávajúcimi“ a „ničneberúcimi“ skupinkami, a život meniacimi spoločenstvami pôsobiacimi duchovný rast.

Aké sú to teda prvky? Na to som pri jednej príležitosti opýtal Dallasa Willarda, lebo toľko, koľko on už zabudol o duchovnom raste a histórii cirkvi, je viac, ako som ja kedy vedel. Jeho odpoveď ma prekvapila. Povedal: „Neviem.“ Namiesto toho, aby ma to odradilo, videl som v tom zriedkavú príležitosť nájsť odpoveď na niečo, čo Dallas Willard nevedel. Tak som sa ponoril do hlbších úvah a štúdia.

Po mesiacoch študovania Písma a cirkevných dejín, po rozhovoroch so skúsenými a rešpektovanými ľuďmi, a stretnutiach s lídrami takýchto skupiniek, si nemyslím, že som dospel k definitívnej odpovedi, napriek tomu som odpozoroval päť dôležitých platných princípov:

1. Vyznanie: odstráňte masky

Všetci nosíme masky. Skrývame sa jeden pred druhým. Je to súčasť našej hriešnosti. Práve preto je jedným z najdôležitejších princípov, ktorý formuje ľudské životy, vyznanie. Vyznanie je odhalenie našej krehkosti, hriešnosti, oblastí pokúšania, a víťazstiev, a to za účelom odpustenia, uzdravenia, a duchovného rastu. Bez tohto vyznania sme iba skupinkou, ktorá sa skrýva pred pravdou. Viem, aké to je byť v zbore, kde ľudia nosia masky. Bol som už v mnohých takýchto zboroch, kde sa ľudia milo usmievali, zhovárali sa o svojej práci, o počasí, ale nikdy skutočne pred druhými neodhalili, čo sa v ich vnútri skrýva.

Pamätám si jednu dvojicu, skutočné piliere jedného zboru, ktorých manželstvo sa rozpadlo po tom, čo manželka utiekla s nejakým iným mužom. Zbor bol šokovaný, táto dvojica totiž celé roky skrývala ich vážne manželské problémy. Iná žena bola vo svojom zbore veľmi obľúbená, no jedného dňa skončila v nemocnici, po tom, čo jej museli vypumpovať zo žalúdka jed, ktorý užila. V poslednom čase sa cítila tak veľmi ubitá, že si nevedela predstaviť, ako bude čeliť ďalšiemu dňu. A nikto z jej spoločenstva o tom nevedel.

Ja by som svoj život neinvestoval do zboru, ktorý si neváži hodnotu múdrosti a úprimnosti, a ani vy by ste nemali. Bez možnosti otvoriť sa iným nie sme schopní žiť Bohom dané povolanie premieňať ľudské životy.

Kedykoľvek Boh počas cirkevnej histórie konal veľké a mocné veci, vyznanie tvorilo vždy dôležitú súčasť tohto diela. Každý člen zboru by mal mať možnosť slobodne vyznávať svoje hriechy, ale nesmie byť v tomto manipulovaný, alebo do toho tlačený. Skupinky, ktoré berú vážne výzvu premeny ľudského života, by mali postupovať stále hlbšie vo svojom vyznávaní sa — tak, že odstránia svoje masky a odhalia svoje najhlbšie pocity, obavy, hriechy, s ktorými bojujú, a oblasti, v ktorých sa im nedarí rásť.

Mali by sme sa vystríhať „prekážok“ otvoreného vyznania v našich skupinkách napríklad v podobe ľudí, ktorí neadekvátne vtipkujú. Niektorí sa cítia trápne, keď majú pred niekým čestne odhaliť niečo zo svojho života, preto radšej prerušia dôvernú atmosféru nejakým vtipom, alebo sa vysmejú osobe, ktorá sa práve odvážila otvoriť. To je pre niekoho ďalšieho v skupinke, kto by sa aj bol ochotný zdieľať s druhými, signál, že toto prostredie nie je bezpečné, preto sa znovu stiahne a opäť si nasadí svoju masku.

Podobne dokážu veľmi rýchlo zrušiť atmosféru otvorenosti aj odsudzujúce výroky. Pamätám si skupinku, kde jeden muž práve vyznal svoj problém so žiadostivosťou. Ten muž skutočne riskoval. Na to mu iný muž odpovedal: „Tak ja s týmto vôbec nemám problém.“ Mal som chuť mu na to povedať: „Čo si ty za hormonálne utlačeného robota?“. Jeho výrok totiž ukončil priestor pre slobodné vyznania.

Na to, aby sme videli skutočnú premenu, skupinky musia začať s absolútnou pravdivosťou. Cvičením sa v úprimnosti odstránime naše masky, spoznáme a priznáme, kto skutočne sme, a otvoríme sa Božej premieňajúcej milosti.

2. Aplikácia: nahliadnite do zrkadla

V Liste Jakuba 1:23 sa píše: „Lebo ak je niekto poslucháčom slova, a nie činiteľom, podobá sa mužovi, ktorý si v zrkadle pozerá svoju prirodzenú tvár; videl sa totiž, ale odišiel a ihneď zabudol, aký je.“ Skupinky sú miestom, kde ľudia môžu nahliadnuť do zrkadla, spoznať, akí sú, a potom sa spýtať: „Ako mám aplikovať Božie slovo do môjho života takého, aký je?“

Ako učiteľ (v biblickom slova zmysle) pravidelne žasnem nad ľudskou schopnosťou počúvať kázeň, súhlasne na ňu prikyvovať, byť ňou dotknutý, zapísať si ju, a potom robiť a žiť presný opak toho, čo práve počuli. Tento častý jav len potvrdzuje, ako veľmi ľudia potrebujú nekompromisne, bolestivo, trpezlivo a starostlivo aplikovať Božie slovo v praxi ich každodenného života.

Môžeme počúvať biblické pravdy — buď milý, milujúci, verný — ale ako ich aplikovať v praxi? Ako ich žiť s mojím partnerom, deťmi, šéfom?

Čo by robil Ježiš, keby sa zrazu nejaký šialenec pred neho prudko zaradil v premávke? Povedal by: „Ja ťa neodsudzujem, choď a viac nehreš?“ Alebo by naňho cez stiahnuté okno zrúkol: „Beda ti pokrytec a farizej, že sa podobáš obielenému hrobu, ľahšie bude v súdny deň Sodome a Gomore, ako tebe?“ Čo by urobil Ježiš? Veľa ľudí o Ježišovi počulo, ale veľmi málo z nich bolo naučených, ako tieto Jeho slová v praxi žiť. Štúdium v skupinkách môže vyplniť túto medzeru.

Zúfalo potrebujeme, aby sa skupinky stali miestom školy života. Predstavte si, že niekto má problém s hnevom. Vedúci skupinky by sa ho mal opýtať: „V akých situáciách sa najčastejšie naštveš, a ako zvykneš na podnet reagovať?“ Potom im môže uviesť príklady nejakých chybných reakcií, modelovať situácie, cez ktoré bude tohto člena skupinky učiť. Na budúci týždeň sa ho potom môže opýtať, ako sa mu darilo v jeho probléme napredovať. Ak nastala zmena, tak to spolu oslávia. Ak nie, skúmajú, kde sa stala chyba, a vedúci povzbudzuje svojho člena, aby nabudúce konal ináč.

Ak sa takáto aplikácia nebude diať na skupinkách, pravdepodobne sa nebude diať ani nikde inde, a zmena v živote ľudí jednoducho nenastane.

3. Vykázateľnosť: buďte merateľní

Vo svojom živote som urobil zopár záväzkov ohľadom jedenia a cvičenia, ale to, ako vážne som to myslel je ťažko odhadnúť bez toho, aby sa moje výsledky dali nejako merať. Meracia stupnica je nástrojom vydávania počtu. Dosahujem cieľ, alebo ho míňam? A v neposlednom rade, vďaka takejto meracej stupnici môžem vidieť, ako efektívny som pri dosahovaní cieľa bol.

Skupinky sú miestom, kde ľuďom môže byť ponúknutá škála, podľa ktorej budú odhaľovať, ako dôsledne išli za svojím cieľom v dosahovaní obrazu Krista. William Paulson píše: „Je veľmi nepravdepodobné, že by sme prehĺbili náš vzťah s Kristom nejakým náhodným, alebo príležitostným spôsobom.“ Myslím, že to vystihol. Ľudia do náhlej premeny na milých, radostných, pôvabných a trpezlivých „svatameničov“ nepadnú. Vyžaduje to zámer a úsilie.

Avšak to, čo je prirodzene v nás, v skutočnosti chce do toho len náhodne padnúť, nie vynakladať nejaké úsilie. Ak nejaký človek zažil skutočnú premenu, je to hlavne preto, že pri ňom niekedy bol niekto, komu na ňom záležalo dosť na to, aby povedal: „Chcem, aby si žil podľa Božej vôle, a ak to s Bohom myslíš vážne, chcem ti v tom pomôcť.“

Na našej ceste za premenou musíme všetci urobiť základné rozhodnutie: k čomu sa zaväzujem ohľadom modlitieb, Písma, používania peňazí, hlásania evanjelia, služby, pravdy? Dodržiavanie týchto záväzkov si vyžaduje spoločenstvo, ktorému vydávame počet, a práve ono slúži ako škála merateľnosti toho, ako svoje ciele dosahujeme, respektíve, ako ich míňame.

V 18. storočí, počas duchovnej revolúcie v Anglicku, sa prívrženci weasleyovského hnutia rozdelili do malých skupiniek. V čase, keď sa tieto skupinky pôvodne sformovali, ich hlavným cieľom bolo vydávanie počtu jeden pred druhým v jednotlivých záväzkoch, ktoré si stanovili ako nasledovníci Krista. Stretávali sa v malých skupinkách, aby skúmali, ako napredujú v poslušnosti Kristovi. Avšak z histórie tiež vieme, že počas dlhých desaťročí sa ťažisko ich stretnutí zmenilo z nevyhnutnosti vydávať zo svojho života počet, na obyčajné zdieľanie sa. Počas týchto rokov sa moc prebudenia vytratila, a skupinky postupne vymreli.

4. Vedenie: riaď sa podľa mapy

Keď sa ľudia potrebujú dostať na miesto, kde nikdy predtým neboli, vezmú si mapu. Príliš často však, keď robia nejaké životne dôležité rozhodnutie, spoľahnú sa sami na seba a urobia ho sami.

V každom zbore sú ľudia, ktorí hľadajú svoje povolanie, službu, pýtajú sa otázky ohľadom ich vzťahov, peňazí. Je smutné, ak tieto rozhodnutia robia bez zainteresovanosti ich spoločenstva. Tieto rozhodnutia sú potom často impulzívne, emotívne, či založené na neinformovanosti. Výsledkom je potom príliš veľa zlomených životov.

Práve v skupinkách by sme mali nájsť podporu a vedenie, pomoc pri učení sa načúvať Božiemu hlasu. Skupinky spoliehajúce sa na Božieho Ducha slúžia ako mapa pre ľudí, ktorí hľadajú smerovanie pre svoje rozhodnutia. Vo svojej knihe Celebration of Discipline, Richard Foster poníma vedenie ako spoločné úsilie, niečo, na čom celá skupinka pracuje spoločne.

V prvotnej cirkvi Svätý Duch viedol ľudí ako komunitu, spoločenstvo. V Skutkoch 13 napríklad čítame, ako sa celý zbor modlil a postil a načúval Bohu. Odpoveďou na vedenie Ducha bolo to, že Pavol a Barnabáš boli vyslaní na misiu.

V skutkoch 15 cirkev čelila vážnym rozhodnutiam ohľadom pohanov, a tak zodpovedne hľadali Božiu vôľu, že v liste, ktorý potom napísali, boli schopní napísať: „Duch Svätý a my sme sa rozhodli… “.

Skupinky by mali byť miestom, kde sa ľudia schádzajú, aby v modlitbe a načúvaní Bohu hľadali Jeho vôľu. Na každom stretnutí skupinky by mala zaznieť otázka: „Čelí teraz niekto dôležitému rozhodnutiu?“, a ako jedno spoločenstvo by mali potom členovia skupinky hľadať odpovede na problém toho jedného.

Cirkevný zbor Church of the Savior vo Washingtone, D.C., toto praktizuje v tom, čo oni volajú sounding the call (odpoveď na volanie). Keď má niekto pred sebou dôležité rozhodnutie, celé spoločenstvo vstúpi do modlitieb a načúvania Božiemu hlasu. Potom otvorene hovoria o tom, čo vnímajú, že je Božia vôľa. Berú vážne vedenie Ducha Svätého, pričom ho nezneužívajú na získanie kontroly a nadradenosti.

5. Povzbudenie: prijímajte sa navzájom

Objatie je prejavom lásky a povzbudenia. Prijatie je to, čo každý z nás potrebuje od spoločenstva. Potrebujeme vedieť, že niekto sa o nás stará a miluje nás. Toto nefunguje, keď sme sami, alebo keď sa stretávame v až príliš veľkých skupinách. Svoje výsledky to prináša v menších skupinkách.

Skupinky majú dnes obrovské privilégium milovať a prijímať ľudské bytosti, za ktoré Kristus dal na kríži svoj život. V týchto skupinkách môžeme ľuďom poskytnúť lásku, povzbudenie a prijatie, ktoré na svojej ceste premeny potrebuje každý.

Pred mnohými rokmi som sa rozhodol, že sa chcem s niekým otvorene porozprávať o pokušeniach, v ktorých som neustále padal. Chcel som sa cvičiť v praktizovaní vyznávania hriechov. Tak som poprosil môjho priateľa Ricka, či by sme sa nemohli stretnúť. V tom čase som ho poznal už desať rokov.

Keď sme si spolu sadli, povedal som mu o mne úplne všetko — o tej najčernejšej špine, ktorú som v sebe mal, o veciach, za ktoré som sa nesmierne hanbil.

Keď som sa dostal na koniec môjho vyznávania, sotva som sa naňho mohol pozrieť. Keď som to napokon urobil, Rick sa mi zahľadel do očí, a povedal: „John, nikdy som ťa nemal radšej, ako teraz.“

Tie slová boli pre mňa také silné a tak dobre mi padli, že som si chcel dokonca vymyslieť ešte nejaké špinavšie veci, ktoré by som mu povedal. Mať niekoho, kto o mne vedel úplne všetko, a pritom ma stále mal nesmierne rád, bol skutočne životodarný pocit.

Toto je presne ten druh lásky, ktorý veľmi potrebujeme v našich skupinkách, aby sa mohli stať miestom premeny. Môžeme vytvoriť perfektne premyslené skupinky, s programom pre skutočne náročných poslucháčov, ak tam však nebude láska prítomného Krista, nie sme na tej správnej ceste, ktorej cieľom je meniť ľudské životy na podobu Krista.

Duchovné modelovanie a pretváranie ľudí v našich skupinkách je najmä o tom, že tých ľudí milujeme — a toto je niečo, čo dokážeme.