Nedeľné bohoslužby sa začínajú v sobotu

S blížiacim sa nedeľným ránom sa môže veľmi ľahko stať, že uvažovaniu o spoločnej bohoslužbe v kostole a príprave na ňu venuješ menej času než ceste do potravín. Je smutné, že z chodenia do kostola sa môže stať iba jedna z ďalších víkendových aktivít. Mali by však byť spoločné bohoslužby v niečom iné? Ako by sme mali pripraviť svoje srdce na zhromaždenie Božieho ľudu, ktoré sa koná každý týždeň? Tu je niekoľko návrhov:

Poznaj cieľ svojej cesty

Cesta sa začína tým, že vieš, kam ideš. Kazateľ z rovnomennej knihy úpenlivo prosí svojich čitateľov: „Daj pozor na svoje kroky, keď ideš do Božieho domu“ (Kaz 4:17). Pre kresťanov je cirkevný zbor Božou rodinou, keďže nás Duch spolu buduje vo svoj príbytok (Ef 2:19–22). Spôsob, akým pristupujeme k Bohu na bohoslužbe, odkrýva to, čo si myslíme o Bohu, ktorého uctievame.

Sme ochotní pripraviť sa na to, čo má pre nás cenu? Keď má pre nás cenu oslavovať Boha a stretávať sa s jeho ľudom, primeraná a cieľavedomá príprava je ľahká. Ale keď zhromaždenie zboru vnímame len ako ďalšiu možnosť prežitia nedeľného predpoludnia, potom sa na zhromaždenie správne nepripravíme.

Naše zhromaždenia, na ktorých sa schádzame každý týždeň ako zbor, sú viac než len nejaký spoločenský klub, viac než zážitok a viac než len miesto, kde sa znova nabijeme na ďalší týždeň. Ako ľudia zjednotení s Kristom máme nové priority, novú rodinu a nový život. Kam ideme? Ideme sa stretnúť s Bohom, lebo kde sa zíde Boží ľud, tam je prítomný Boh.

Buď pripravený milovať druhých

Keď už vieš, kam ideš, musíš sa rozhodnúť, čo potrebuješ, aby si sa tam dostal. Jedna z vecí, ktorú pre zahájenie cesty potrebujeme, je obnovené zmýšľanie o Bohu. Náš pohľad na Boha dáva podobu nášmu zapojeniu do spoločnej bohoslužby.

Boží Duch používa naše rozjímanie nad Božím slovom na obnovenie nášho zmýšľania o Bohu. Často mávam ráno hneď po prebudení zatvrdené srdce. Neprežívam automaticky nadšenie z Božích vecí. Nemusí to byť nevyhnutne príznak duchovnej smrti, ale jednoducho prirodzený stav padlého ľudského srdca.

Čo by sme teda mali robiť? Mali by sme rozjímať o Božom majestáte, ktorému sa nič nevyrovná a pred ktorým si anjeli zakrývajú tvár (Iz 6:2), rieky tlieskajú rukami a kopce plesajú od radosti (Ž 98:8). Rozjímaj o nekonečnej Božej láske a uvažuj, že Boh, ktorý všetko stvoril, myslel na teba tak veľmi, že poslal svojho Syna, aby zomrel namiesto teba. Rozjímaj o večnom odpočinku, ktorý raz zažije veriaci človek: všetko vyčerpanie, každá rakovina a zúfalstvo navždy pominú a budeme v úplnej prítomnosti Toho, ktorý je sám plnosťou radosti. Rozjímaj o veciach, ktoré nevidíme a ktoré na nás čakajú — ako koruna slávy a plná, konečná spokojnosť, ktoré nám budú patriť.

Po druhé, na túto cestu sa vydávame bok po boku. Bohoslužby nie sú výhradne vertikálnym chválením Boha. Ide v nej aj o horizontálne budovanie Kristovho tela. Keď prídeš v nedeľu ráno do zhromaždenia, uvažuj, ako by si mohol povzbudiť druhých. Modli sa, aby ti Boh dal správne slová, citáty z Písma a konkrétne povzbudenia, ktoré ponúkneš jeho ľudu. Toto očakával Pavol od zboru v Korinte: „Tak čo, bratia? Kedykoľvek sa zídete, každý má niečo: žalm, poučenie, zjavenie, reč jazykmi, (jej) výklad — to všetko nech vzdeláva“ (1. Kor 14:26).

Keď sa schádzame s Božím ľudom, mali by sme byť pripravení niečím prispieť, aby sme povzbudili druhých. Dobre pouvažuj nad jednotlivými ľuďmi vo svojej skupinke či tíme, v ktorom slúžiš, alebo si jednoducho pozri svoj adresár kontaktov zo zboru a modli sa za ľudí v ňom. Poznamenaj si zopár myšlienok a podeľ sa o ne s konkrétnymi ľuďmi, ktorých chceš povzbudiť. Modli sa za členov zboru počas týždňa. Pripravuj svoje srdce tým, že budeš myslieť na druhých.

Zanechaj svoje bremená

Kedykoľvek idem s rodinou na výlet, s manželkou musíme rozhodnúť, čo nepotrebujeme. Pri každej ceste je rozhodnutie, čo necháme doma a čo si vezmeme, rovnako dôležité. Ako je obmedzená kapacita našej rodinnej dodávky, je obmedzená aj moja myseľ a pocity náklonnosti.

Svoje srdce pripravíme na bohoslužby tak, že zanecháme svetské mámenie a hriech (Žid 12:1). Je smutné, že mnohí kresťania o tomto vedome rozmýšľajú len zriedkavo. Nezvykneme zhodnotiť, aký dopad môže mať naša zábava v sobotu večer na naše poučenie v nedeľu ráno.

Na táborisku nikto nechce spať v stane, ktorý je zamorený hmyzom. Preto svoje stany počas dňa nechávame zazipsované. Ak sa necháme pohltiť mámením sveta a hriešnymi činmi, je to akoby sme nechali svoj stan cez deň otvorený, a potom, keď sa zídeme na spoločných bohoslužbách, zaoberáme sa odháňaním komárov. Namiesto toho by sme mali pripraviť svoje srdce na spoločné bohoslužby tak, že sa od sveta cieľavedome oddelíme.

Starostlivá príprava na spoločné bohoslužby udá správny smer našej spoločnej ceste. Poskytuje nám príležitosť k tomu, aby sme prejavili lásku, zjemnili svoje srdce, zbalili si, čo potrebujeme, a zanechali, čo nepotrebujeme, keď sa spolu zídeme na Božiu slávu a pre naše dobro.