Myslel som, že kresťanstvo bolo vtip

Podľa môjho názoru mala väčšina kresťanov dva mozgy: jeden sa stratil a druhý ho hľadal.

Tomáš Akvinský napísal: „V každej duši je túžba po šťastí a zmysle."

Chcel som byť šťastný. Na tom nie je nič zlého. Tiež som chcel nájsť zmysel života. Chcel som odpovede na otázky: Kto som? Prečo som na svete? Kam smerujem?

A čo viac, chcel som byť slobodný. Sloboda pre mňa nebola ísť von a robiť to, čo som chcel robiť. Sloboda bola mať silu robiť to, čo som vedel, že mám urobiť… ale nemal som silu spraviť to.

Hľadanie zmyslu života

Tak som začal hľadať odpovede. Zdalo sa mi, že takmer každý je nejakého náboženstva, tak som urobil zásadnú vec a vyrazil do kostola.

Myslím, že som musel nájsť zlý kostol. Niektorí z vás viete, čo mám na mysli: cítil som sa horšie v kostole, než mimo neho.

Vždy som bol veľmi praktický, a keď nejaká vec nefunguje, tak s ňou skoncujem. Tak som skoncoval s náboženstvom. Jediné, čo som kedy dostal z náboženstva, boli drobné, ktoré som vzal z ofery a kúpil si mliečny koktail. A to je asi tak všetko, čo mnohí ľudia získajú z „náboženstva".

Začal som uvažovať, či je odpoveďou prestíž. A tak som sa v škole kandidoval za predsedu ročníka a bol som zvolený. Bolo super, že ma každý na intráku poznal a všetci mi vraveli: „Ahoj, Josh," Robili sme rozhodnutia, míňali školské peniaze a peniaze študentov, aby sme pozvali rečníkov, akých som chcel. Bolo to skvelé, ale prešlo to tak ako všetko ostatné, čo som skúsil.

Bol som ako čln na mori, zmietaný tam a späť vlnami, okolnosťami. A nemohol som nájsť nikoho, kto by mi povedal, ako žiť inak alebo dať mi silu to urobiť.

Potom som si začal všímať ľudí, ktorí sa zdali, že majú nadhľad nad okolnosťami univerzitného života. Jedna dôležitá vec, ktorú som si všimol, bola, že vyzerali, že majú vnútorný stály zdroj radosti — stav mysle, nezávislý na okolnostiach. Oni boli nechutne šťastní. Mali niečo, čo som ja nemal… a chcel som to.

Tak som začal zámerne tráviť viac času s tými ľuďmi. Raz poobede sme sedeli okolo stola v študentskej únii. Nakoniec som sa oprel v kresle a povedal: „Povedzte mi, ste takí stále alebo niečo zmenilo váš život? Prečo ste iní ako ostatní študenti, vedúci na intráku, profesori? Prečo?"

Jedna študentka mi pozrela priamo do očí s ľahkým úsmevom a povedala dve slová, ktoré by som nikdy nečakal, že by som počul ako odpoveď na univerzite. Odpovedala: „Ježiš Kristus."

Povedal som: „Ach, preboha, nenúkaj mi tie hlúposti. Mám plné zuby náboženstva. Mám plné zuby kostola. Nechaj si tie nezmysly o náboženstve."

Odsekla: „Pane, ja som nepovedala náboženstvo, povedala som Ježiš Kristus."

Prijatie výzvy

Spočiatku som si myslel, že je to vtip. Aké smiešne. Bol to môj názor, že väčšina kresťanov má dva mozgy, jeden sa stratil a druhý ho hľadal.

Ach, zvykol som počkať, kým nejaký kresťan — študent prehovorí v triede. Mohol som ho alebo ju pourážať z každej strany, aj keď sa do toho súboja pridali profesori. Vedel som odpovedať na každý argument, ktorý by kresťan priniesol. No títo ľudia ma vyzývali stále znovu a znovu.

Nakoniec som prijal ich výzvu. Urobil som to z pýchy, aby som ich odbil. Tak som sa rozhodol robiť si intelektuálne vtipy z kresťanstva, ale po dvoch rokoch sa to obrátilo proti mne. Po zhromaždení dôkazov som bol nútený konštatovať, že moje argumenty proti kresťanstvu by neobstáli. Ježiš Kristus je skutočne Tým, čo hovoril, Synom Božím. V tej dobe som mal dosť problémov. Moja myseľ mi hovorila, že to všetko bola pravda, ale moja vôľa ma ťahala iným smerom. Zistil som, že stať sa kresťanom bolo nabúranie ega. Ježiš Kristus urobil priamu výzvu, aby som Mu veril. Inak povedané: „Pozri! Stojím pri dverách a neustále klopem. Ak Ma niekto počuje a otvorí dvere, vojdem." (Zjavenie Jána 3:20) Bolo mi jedno, či chodil po vode alebo zmenil vodu na víno. Nechcel som žiadne omáčky okolo. Nemohol som vymyslieť iný spôsob, ako zabiť čas. Bola to moja myseľ, ktorá mi vravela, že kresťanstvo je pravdivé, no moja vôľa je niekde inde.

Zakaždým, keď som bol pri tých nadšených kresťanoch, konflikt sa mohol začať. Ak si niekedy bol pri šťastných ľuďoch, keď si sa cítil mizerne, chápeš, ako ťa môžu vytočiť. Oni boli takí veselí a ja som bol taký nešťastný, že som doslova vstal a bežal priamo von zo študentskej únie. Došlo to až do bodu, keď som šiel o desiatej v noci spať a nemohol som zaspať až do štvrtej ráno. Vedel som, že to musím dostať von z hlavy skôr, ako sa zbláznim.

V druhom ročníku na univerzite, 19. decembra 1959, o 8:30 hod, som sa stal kresťanom.

Tej noci som sa modlil v štyroch bodoch, aby som začal vzťah so vzkrieseným živým Kristom, ktorý od tej doby menil môj život.

Najprv som povedal: „Pane Ježiši, ďakujem Ti, že si zomrel na kríži za mňa."

Potom som povedal: „Priznávam sa k tým veciam v mojom živote, ktoré sa Ti nepáčia a prosím, aby si mi odpustil a očistil ma." (Biblia hovorí: „Aj keby vaše hriechy boli ako šarlát, budú biele ako sneh.")

Potom som povedal: „Práve teraz, najlepšie, ako viem, otváram dvere svojho srdca a života a verím Ti ako svojmu Spasiteľovi a Pánu. Prevezmi kontrolu nad mojím životom. Zmeň ma zvnútra. Sprav zo mňa človeka, akého si stvoril."

Posledná vec, ktorú som sa modlil, bola: „Ďakujem, že si prišiel s vierou do môjho života." Bola to viera založená nie na ignorácii, ale na základe dôk]azov a faktov z histórie a Božieho Slova.

Dôsledky

Pravdepodobne ste počuli, ako veriaci hovoria o ich „blesku z jasného neba". No mne sa nič také dramatické nestalo, ale v tom čase došlo k niekoľkým veľmi viditeľným zmenám.

Duševný pokoj

Bol som človek, ktorý vždy musel byť zaneprázdnený. Ale po pár mesiacoch, čo som sa rozhodol dôverovať Kristovi, začal ma napĺňať istý druh duševného pokoja. Nechápte ma zle, ja nehovorím o absencii konfliktov. To, čo som našiel v tomto vzťahu s Ježišom, nebola ani tak absencia konfliktov, ako schopnosť vyrovnať sa s tým. To by som nevymenil za nič na svete.

Temperament pod kontrolou

Kedysi som „sfúkol" každého, kto sa na mňa len krivo pozrel. Dodnes mám des z toho, ako som takmer zabil jedného muža prvý rok na univerzite. Môj temperament bol mojou neoddeliteľnou súčasťou. Nesnažil som sa to vedome zmeniť.

Jedného dňa po mojom rozhodnutí uveriť v Krista prišla kríza len preto, aby som zistil, že moja náladovosť bola preč!

Oslobodenie od zlosti

Mal som v živote veľa nenávisti. Nebolo to niečo, čo sa prejaví navonok, ale bolo to akési vnútorné brúsenie. Bol som zranený ľuďmi, vecami, otázkami.

Jedného človeka som nenávidel viac ako ktokoľvek iný na svete, bol to môj otec. Pohŕdal som ním. Bol miestnym alkoholikom. A ak ste z malého mesta a jeden z vašich rodičov je alkoholik, viete, o čom hovorím.

Všetci to vedeli. Moji priatelia, ktorí prišli do školy si robili vtipy z môjho otca. Mysleli si, že mi to neprekáža. Navonok som sa smial, ale poviem vám, vo vnútri som plakal. Šiel som do stodoly a našiel som moju mamu ležať pri hnoji za kravami. Tá bola zničená z otca a nemohla vstať.

O päť mesiacov potom, čo som sa rozhodol pre Krista, mal som lásku k môjmu otcovi — láska od Boha cez Ježiša Krista zaplavila môj život. Stalo sa to, že nenávisť sa úplne obrátila naruby. Bolo to také silné, že som bol schopný pozrieť sa otcovi priamo do očí a povedať: „Oci, mám ťa rád." Naozaj som to myslel vážne.

Čo si myslíš o Kristovi?

Keď som sa zaoberal ohromujúcim dôkazom o zmŕtvychvstaní Krista, musel som sa pýtať logickú otázku: „Čo to má spoločné so mnou? Záleží na tom, či

verím, že Kristus vstal zmŕtvych a zomrel na kríži za moje hriechy?"

Odpoveď bola daná najlepšie, keď Ježiš povedal mužovi, ktorý pochyboval — Tomášovi. Povedal mu: „Ja som tá Cesta — áno, aj Pravda a Život. Nikto nemôže prísť k Otcovi, len skrze Mňa." (Ján 14:6)

Vďaka tomu, že Ježiš ponúka odpustenie hriechov a večný vzťah s Bohom, kto by bol taký hlúpy, aby Ho odmietol? Kristus je živý! Žije aj dnes.

Josh McDowell je populárny autor a rečník. Ako mladý bol neveriaci a veril, že kresťanstvo je bezcenné. Avšak potom, čo intelektuálne skúmal Ježiša Krista, objavil presvedčivé dôkazy o spoľahlivosti kresťanskej viery.

Pôvodný článok nájdete na: www.familylife.com