Miluj skutočných ľudí

Predstavy o zbore, aký by si si prial, nie sú túžbou, ale hriechom.

Moja nespavosť bola hriechom. Počas týždňa som v posteli strávil hodiny, kedy som si náš zbor predstavoval úplne inak. Dokonca som už vymyslel i nové meno a logo — Emauská cesta presbyteriánov, všetko s malými písmenami podľa najnovšej módy s obrázkom starej, ale modernej otvorenej Biblie a odlomeného kúska chleba. O druhej nadránom som tuho premýšľal o našom uctievaní a našich bohoslužbách a želal si, aby z nich vanula zanietenosť a „autentickosť“ (čokoľvek to už znamená).

Osamelých nočných porád som sa zúčastňoval na gauči, aby mohla spať moja manželka alebo na liekoch, aby som mohol spať ja.

Spomínam si na jednu z „gaučových“ nocí spred niekoľkých mesiacov — išlo o poradu ohľadom uctievania a chvál. Program pozostával z diskusie o kontroverznej zmene začiatku bohoslužieb z 10:30 na 10:00 a o tom, kedy kostol vianočne vyzdobiť, keďže advent sa minulého roku začínal v novembri.

Nespavosť a snaha o premenu zboru nie je dobrá kombinácia. U mňa bola nespavosť hriechom, pretože išlo o ľudí, ktorí si ma zvolili, aby som bol ich pastorom. Títo ľudia ma pozývali, aby som ich miloval, slúžil im a rástol s nimi a verím, že Boh chcel, aby som viedol práve ich.

Trúfam si však povedať, že som väčšinu nocí v týždni prebdel so želaním, aby boli inými ľuďmi, s inými obdarovaniami, modernejším vkusom a bystrejším zmýšľaním.

V lete minulého roku ma prišli navštíviť kamaráti z vysokej školy a pár týždňov pred ich príchodom som v našom matraci a vankúši vyležal riadnu priehlbinu. Celé hodiny som premrhal utrápeným rozmýšľaním, aké zahanbujúce bude, keď prídu na nedeľné bohoslužby. Často uvažujem, či ľudia v mojom veku ešte vedia, že na svete stále existujú zbory, ako je náš. Na bohoslužbách nemáme premietacie plátno, nieto ešte vysielanie cez internet. Nemáme veľa mladých ľudí ani podcasty (nahrávky kázní na internete, ktoré sa dajú jednoduchým spôsobom stiahnuť a počúvať pozn.prekl.) Nemáme kávovar ani stánok s občerstvením pre hostí. A spomenul som už, že nemáme takmer nijakú mládež?

V našom zhromaždení by tak päť ľudí (vrátane mňa, mojej manželky a našej jednoročnej dcérky) vedelo, kto je David Crowder.

A ak spomeniete kontroverzné hnutie tzv. „vynárajúcej sa cirkvi“ (Emerging Church),problém „tradičné uctievanie verzus moderné“, cirkevnú „postmodernu“ alebo úpadokmodelu „príťažlivej cirkvi“ v kresťanskej misii, takmer do jedného by ľudia z nášho zboru na vás pozerali, akoby ste rozprávali nejakou hatlaninou typu Austina Powersa, aj keď 99 percent z nich by narážku na neho nepochopilo.

Ku komu ma Boh povolal?

Pamätám si, ako som čítal radu Dietricha Bonhoeffera — nikdy nehovorte nič negatívne o zbore, do ktorého ste boli povolaní, aby ste v ňom slúžili. Keď som sem prišiel, čoskoro som zistil, že nerobím nič iné. Samozrejme, nie verejne. Odpovedal som vždy ukážkovo: „Darí sa nám výborne.“

Avšak v noci, keď som mal spať, prednášal som svoju nespokojnosť Bohu. Najprv som sám seba ospravedlňoval a odvolával sa na Žalmy. Aj v nich sa verní ľudia sťažovali Bohu na svoj životný údel, a predsa išlo o inšpiráciu Svätým Duchom, keďže sa ich náreky stali súčasťou Biblie. Nie sú aj moje sťažnosti rovnako spravodlivé?

Neskôr som prešiel k výhovorke: „Koniec koncov, nie je to Božia vízia?“ Podľa toho, čo som v noci vysníval, by bol náš zbor užitočnejší v službe Božiemu kráľovstvu. Nechcel by Boh, aby sme Ho na bohoslužbách oslavovali spojením nádhernej pravdy evanjelia so súčasnou kultúrou? Neželá si, aby sa zbor naplnil mladými rodinami a deťmi? Nebol by rád, keby sme svet zbavili hráškovozelených kostolných rúch zo šesťdesiatych rokov? Nechcel by, aby som sa preslávil ako pastor vymierajúcej konzervatívnej cirkvi, ktorý ju obrátil k vzostupu?

V tom čase som čítal kapitolu o hriechu v knihe Timothyho Kellera. Autor skúmal Kierkegaardov postreh, že pri porušení ktoréhokoľvek z prikázaní ide vlastne o porušenie prvého z nich. Hriech znamená, že hľadáme vlastnú identitu v hocičom inom, len nie v Bohu.

Dokonca aj vtedy, keď identitu nachádzame v niečom, čo je vo svojej podstate dobré — v mojom prípade išlo o túžbu po zdravom a napredujúcom zbore — ak ju nenachádzame jedine v Kristovi, je to modlárstvo, a teda hriech.

Každú noc, keď som v tme hľadel do stropu, vytesával som si modlu zo služby, o akej som si myslel, že si ju zaslúžim a z ľudí, akým som chcel byť pastorom. Ako poznamenal aj Keller, keď ma tento Boh sklamal, moja identita sa strácala a kruhy pod očami sa zväčšovali.

Kto je naozaj v mojom zbore

V jedno utorkové ráno som sedel v kancelárii, keď zaklopal Myles a vstúpil do dverí skôr, než som ho k tomu stihol vyzvať.

Myles môže mať niečo po sedemdesiatke a každý utorok chodieva navštevovať ľudí do nemocnice. Pred nástupom do dôchodku dlhé roky pracoval ako učiteľ biológie na tunajšej cirkevnej škole a vyzerá presne tak, ako by ste si prestavili profesora na dôchodku. Každý týždeň si robí poznámky na kartičky veľkosti A5 a vždy ma informuje, koho navštívil, koľko ľudí je v nemocnici a koľko lodí je v prístave (miestna ekonomika funguje na ťažbe a vývoze dreva, no prešli už mesiace, odkedy videl poslednú loď).

V ten utorok šiel navštíviť chorého z nášho zboru. Rozprávali sa o lietaní a plavbe po mori, o svojich deťoch, o boji so starnutím a o prechode k odkázanosti na druhých. Kým Myles opisoval ich rozhovor, myseľ mi zablúdila k veršom, ktoré som rozoberal na najbližšiu nedeľnú kázeň. Pristihol som sa, že sa usmievam a prikyvujem a pritom som rozmýšľal, že mám na práci omnoho dôležitejšie veci.

Keď však odišiel, ovládol ma pocit, že Myles pochopil niečo, čo ja nie. Záležalo mu na chorom mužovi, lebo s ním strávil čas. Naproti tomu, mne záležalo len na vidine, predstave o ľuďoch, s akými som chcel tráviť čas. Túto črtu som si potom začal všímať u mnohých členov nášho spoločenstva. Zaujímali sa o druhých, lebo si našli čas, aby ich spoznali. Aká prevratná myšlienka!

Pomaly sa učím, že milovať predstavu o ľuďoch, akými chceme, aby boli nie je láska, ale modlárstvo. Judy je na dôchodku. Každý štvrtok naplánuje a uvarí obed pre 75 až 100 chudobných ľudí v našom spoločenstve a dohliada i na jeho rozdeľovanie.

Scott a Glory sa do nášho mesta prisťahovali, keď Scott začal pracovať na programe financovanom vládou pre získanie titulu asistujúceho lekára. Na to musel odpracovať dva roky na klinike s nedostatočným personálom. Dvojročnú lehotu začali odpočítavať hneď po príchode a nevedeli sa dočkať, kedy sa už odsťahujú späť na stredozápad krajiny. Po ôsmych rokoch Scott naďalej pracuje na klinike a Glory sa v meste zamestnala ako ochrankyňa práv starších ľudí. V zbore slúžia so všetkou zanietenosťou.

Jo je už tiež na dôchodku a každý týždeň privádza svojho psa Rileyho do dvoch miestnych sanatórií, aby navštívila a potešila ich pacientov.

Kevin montuje pásy na dopravníku. Ťažko pracuje prevažne cez víkendy a sviatky, kedy sa zariadenia nepoužívajú. Asi pred piatimi rokmi pomáhal v zbore s programom Alfa a Kristus sa mu dal poznať tak, ako nikdy dovtedy. Tento zážitok inšpiroval drsného, sebavedomého a nevľúdneho robotníka, aby začal viesť biblické štúdium v mestskom centre pre seniorov odkázaných na pomoc druhých, kde bol umiestnený aj jeho svokor. Väčšina členov skupinky za týždeň zabudne jeho meno, on sa však nevzdáva. Ďalej ich vyzýva k čítaniu a nevadí mu, že im to ide ohromne pomaly alebo že si už po chvíľke nepamätajú, ktorý odsek práve prečítali. Pre pastora je trochu zahanbujúce, keď vás ľudia, ktorých máte milovať, učia, ako sa to robí.

Na týchto príbehoch nie je nič výnimočné. Takéto veci sa dejú, keď sú ľudia zmocňovaní Kristom a Duchom Svätým, aby milovali Boha a svojich blížnych. Pre mňa je však výnimočné, že nikto z nášho spoločenstva by nevedel, čo znamená slovo „misijný“, ani že ako momentálne najmódnejšie kresťanské slovo nahradilo výraz „s jasným cieľom“.

Čo však vedia a čo učia aj mňa, je, že ak chcete ľudí naozaj milovať, musíte ich spoznať. Pomaly sa učím, že milovať predstavu o ľuďoch, akými chcete, aby boli, nie je láska, ale modlárstvo.

Skutočná služba — naozajstná a malá

Máme malé spoločenstvo. Na rozdiel od veľkých zborov netreba toľko úsilia, aby človek hlbšie spoznal väčšinu našich členov. Začínam od nuly. Vraciam sa k zvykom starej školy a navštevujem členov zboru v ich domácnostiach, každú rodinu osobitne. Sedím u nich v obývačke a vypytujem sa, ako sa majú. Komunikácia prostredníctvom internetu tu veľmi neprichádza do úvahy. Stavím sa, že väčšina našich cirkevníkov si myslí, že „blogovanie“ je mládežnícky slang pre milovanie.

Zisťujem, že spoznávanie nášho spoločenstva mi službu neuľahčuje. Jeden z mojich profesorov v seminári zvykol hovorievať: „Ak máš ľudí, máš problémy.“ Pekné zhrnutie prvých siedmich kapitol listu Rímskym. Reálne problémy sú vlastne oveľa zložitejšie ako tie, v ktoré som dúfal, keď som šiel do služby.

Počúvať staršieho člena zboru, ako rozpráva príbeh o svojom synovi, ktorý je závislý na heroíne a posledné tri roky strávil Vianoce za mrežami, to už nemá také čaro ako trendová biblická hodina v miestnej krčme. Reálny život nie je ľahší, ale spoznávanie členov spoločenstva dáva význam mojej službe. Teraz sa modlím za ozajstné problémy a hovorím do skutočných situácií, nie do takých, aké si želám. Stále by som v kancelárii najradšej prijímal dvadsiatnikov či tridsiatnikov, ktorí by zápasili s tým, ako žiť vieru vo vzťahoch a v profesii. Rád by som v nedeľu spieval Bohu spôsobom, aký sa štylisticky spája s mojím dospievaním, nie s dospievaním mojich rodičov. Boh ma však povolal do Prvého presbyteriánskeho zboru, nie do vysnívanej Emauskej cesty presbyteriánov.

Ešte stále nemôžem spávať, no prestáva ma trápiť služba, akú nemám a omnoho viac sa zaoberám službou, ktorú mám.

Teraz je moja nespavosť už nie tak hriechom, ako len nepríjemnosťou strpčujúcou život.

Dough Basler je pastorom Prvého presbyteriánskeho zboru v meste Aberdeen vo Washingtone.