Hovoríme o tom, čo milujeme

Keď ani nemukneme o evanjeliu, znamená to, že s našimi srdcami niečo nie je v poriadku.

Všetci mávame v živote chvíle, keď si prajeme, aby sme niečo mohli pretočiť späť a urobiť veci inak. Pre mňa je vecou, ktorú najviac ľutujem to, čo sa stalo pred smrťou mojej starej mamy. Alebo skôr to, čo sa nestalo.

Moja stará mama umrela absolútne presvedčená, že ju Boh prijme vďaka tomu, že bola dobrou osobou. Nemala nijakú vieru v Krista. A tu je to, čo ľutujem — v tom týždni, keď umrela, nerozprával som sa s ňou o Ježišovi. Aj keď som sa pokúšal skutočne ju milovať, o Ježišovi som jej nepovedal nič. Keď umierala moja druhá stará mama, chytil som ju za ruku a modlil som sa s ňou. Ale nie s touto starou mamou. Tú som jednoducho nechal ísť.

Obával som sa

Prečo som jej o Ježišovi nepovedal? Dospel som k názoru, že som sa obával toho, čo by povedala a obával som sa toho, čo by povedala moja rodina, pretože som vedel, že by to považovali za nevhodné a neužitočné. Bál som sa.

Miloval som svoju starú mamu a ona milovala mňa, ale je krutou pravdou, že som seba miloval viac ako ju. Chcel som, aby som to mal za dobré s rodinou viac, než som chcel, aby ona považovala Krista za svojho Spasiteľa. To je dôvod, prečo som s ňou o tom nehovoril. Seba som miloval viac, než som miloval ju — a viac, než som miloval svojho Pána.

Z toho vyplýva, že rešpekt mojej rodiny a pohodové trávenie času v živote sa pre mňa stali modlami. Keď na to prišlo, tou tvrdou pravdou bolo, že som viac chcel, aby ma moja rodina rešpektovala, než som chcel priniesť Ježišovu slávu alebo vidieť, ako sa moja stará mama zachráni. Bola to moja modla — dobrá vec, z ktorej sa stala božská vec — a tak som sa bál, že o to prídem, že som svoje ústa držal zavreté.

Božský čašník?

Často som sa čudoval, prečo milí, súcitní, oddaní kresťania jednoducho neevanjelizujú — a prečo som to niekedy nerobil ani ja. Roky som nemohol pochopiť, prečo tak veľa vysoko vzdelaných a v mnohých ohľadoch dospelých veriacich bolo jednoducho apatických k šíreniu evanjelia. Vedeli o novom stvorení, verili v realitu pekla, vyznávali Ježiša ako Kráľa a Spasiteľa. Ale boli prinajlepšom polovičatí pri delení sa o to s ostatnými.

Tu je to, o čom som pomaly začal byť presvedčený, že sa stalo týmto oddaným, ale ne-evanjelizujúcim kresťanom: vo svojich srdciach slúžili niečomu dobrému, čo premenili na svojho boha — svoju modlu. A to ich zastavilo pred evanjelizovaním.

Každý niečo uctieva. Vo svojej prirodzenosti sme ľudia, ktorých Pavol opisuje v Liste Rímskym 1:25, ktorí sme „uctievali stvorené veci a im slúžili namiesto Stvoriteľovi.“ Čokoľvek, čomu slúžime namiesto Boha, je stvorená vec, modla. Peniaze, reputácia, moc, kariéra, rodina, a tak ďalej — naše srdcia sa nechávajú uniesť.

Keď uctievame modlu, Boha premeníme na božského čašníka. Existuje preto, aby nám na podnose doniesol naše denné sny. Letmo ho pozdravíme v nedeľu, modlitbou mu odovzdáme našu objednávku, možno mu na tácku dáme vysoké prepitné. Ale v podstate je tu Boh na to, aby nám dal to, o čom si myslíme, že potrebujeme — našu modlu. A rozzúrime sa naňho, pokiaľ to nezabezpečí.

Svedectvo je testom nášho pokladu

To, že sa staneme kresťanmi, nás automaticky ani v okamihu nevylieči z tohto uctievania modiel. Vo svojej samotnej podstate je hriech modloslužbou srdca — láska k niečomu a počúvanie niečoho iného, než nášho milujúceho Boha. Neustále bojujem, aby som udržal Pána Ježiša v centre svojho srdca, aby som svoju identitu, istotu, zmysel a uspokojenie nachádzal v Ňom.

A kým to tak nebude, nebudem o Ňom hovoriť. Koniec koncov, hovoríme vždy o tom, čo milujeme. Pokiaľ si mal niekedy kamaráta, ktorý sa práve zasnúbil a počul si ho, ako o svojej vyvolenej hovorí neprestajne celé hodiny (alebo ak si niekedy tou osobou bol ty sám!) vieš, že toto je pravda.

Takže pokiaľ Ježiš nie je mojou najväčšou láskou, budem o Ňom mlčať, aby som mohol slúžiť svojej skutočnej najväčšej láske, svojej modle. O Ňom budem mlčať, pretože sa budem obávať straty svojej najväčšej lásky, svojej modly. Zatajovanie pravdy o Kristovi je dôsledkom nášho prevráteného uctievania stvorených vecí, a na to sa Boh hnevá:

Veď hnev Boží z neba zjavuje sa proti každej bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí neprávosťou prekážajú pravde (List Rímskym 1:18).

Modloslužobná myseľ — a srdce

Takže keď poznáme evanjelium, ale nedelíme sa oň, potom je to preto, že naše srdcia sú niekde inde. Je to v skutočnosti preto, že to, čo chceme najviac, je pohodlný život, alebo dobrá reputácia medzi priateľmi a kolegami, alebo dobré a pohodlné vychádzanie s našou rodinou, a tak podobne.

Dokonca aj keď je v našich hlavách všetko jasné, dôvod prečo nesvedčíme, je v tom, čo sa deje v našich srdciach. Toto je dôvod, prečo hovoríme dosť nato, aby sme odbremenili svoje svedomie — hovoríme o cirkvi, alebo Ježišovej láske, alebo o tom, aké úžasné je modliť sa — ale nepovieme dosť na to, aby sme pomohli ľuďom zachrániť sa. Nebudeme hovoriť o smrti, ani hriechu, ani pekle, ani o spasení.

Musíme sa spýtať sami seba: Čo je pre moje srdce milovať ľahšie než Ježiša? Čo mi bráni v nasledovaní Boha tým, že hovorím o Jeho Synovi? Musíme rozoznať naše modly, aby sme ich mohli vyznať a tak mohli vedome začať hľadať to, čo sme očakávali od týchto modiel, na jedinom mieste, kde to môžeme skutočne nájsť — v Pánovi Ježišovi. Musíme vymeniť naše modly za skutočného Boha: Krista.

Ak sa máme o Krista deliť, potrebujeme najprv Krista skutočne milovať. Potrebujeme žiadať Ducha, aby šiel do nášho srdca pracovať s evanjeliom, aby sme milovali Krista stále viac, a On odstráni naše modly. A tak, keď budeme hovoriť o tom čo milujeme, budeme hovoriť o Ňom. A nebudeme ľutovať, že sme o Ňom s niekým nehovorili, keď už je príliš neskoro.