Domov

Všetci sme emigranti, ktorí stále túžia po domove. Stále cestujeme a nikdy nedôjdeme. Domy a rodiny, ktoré práve obývame, sú iba hotely na ceste, ale nie sú to domovy. Domov nám stále uniká.

Na počiatku Prvej knihy Mojžišovej sa dozvedáme, prečo sa ľudia cítia ako emigranti, akoby sme nemali skutočný domov. Vraví sa tam, že sme boli stvorení, aby sme žili v Božej záhrade. Bol to svet, do ktorého sme boli stvorení, miesto, na ktorom sme neboli oddelení od lásky, miesto bez kazu alebo choroby. Boli to všetko tieto veci, lebo to bol život pred Božou tvárou, v Jeho prítomnosti. Mali sme tam uctievať Boha a slúžiť Jeho nekonečnému majestátu a poznať, radovať sa z Jeho nekonečnej nádhery a odrážať ju. Bol to náš pôvodný domov, skutočná krajina, do ktorej sme boli stvorení.

Biblia nás učí, že Boh bol „Otcom“ tohto domova ako v Ježišovom podobenstve, a my sme boli podráždení z Jeho autority. Chceli sme žiť bez Božieho zasahovania, a tak sme sa odvrátili a odcudzili sa Mu.

Odvtedy sa túlame v duchovnom exile. To znamená, že žijeme vo svete, ktorý už viac nevyhovuje našim najhlbším túžbam. Hoci túžime po tele, ktoré „funguje a nie je vyčerpané“, stali sme sa objektmi chorôb, starnutia a smrti. Hoci potrebujeme lásku, ktorá vytrvá, všetky naše vzťahy sú predmetom entropie času a rozpadajú sa nám pod rukami. Dokonca aj ľudia, ktorí s nami verne vydržia, zomrú a opustia nás, alebo zomrieme my a opustíme ich. Aj keď túžime zmeniť svet svojou prácou, prežívame nekonečnú frustráciu. Nikdy úplne nezrealizujeme naše túžby a sny. Môžeme ťažko pracovať na znovu vytvorení domova, ale ako hovorí Biblia, ten existuje iba v prítomnosti nebeského Otca, od ktorého sme utiekli.

Posolstvo Biblie hovorí, že ľudské pokolenie je skupina emigrantov, ktorá a usiluje prísť domov. Podobenstvo o márnotratnom synovi je o nás všetkých.

Ukážka z knihy Márnotratný Boh.