Aké je to mať vzťah s Ježišom

S Ježišom som sa zoznámil hneď, keď som vyšiel zo strednej. Vyrastal som s tým, že som chodil do kostola a dokonca som to robil rád, ale ťažko môžem povedať, že som predtým skutočne poznal Ježiša, to až omnoho neskôr. V skutočnosti na tú situáciu nikdy nezabudnem. Keď som raz neskoro v noci čítal Bibliu, narazil som na pasáž v liste Jakuba, kde text hovoril, že viera bez skutkov nie je vôbec žiadnou vierou.

Okamžite mi tá pasáž začala dávať úplný zmysel. Veľmi jasne, a je pre mňa stále záhadou ako, som si uvedomil, že spôsob, ako spoznať Ježiša, je podniknúť akciu, nasledovať Ho a vôbec robiť niečo. Strávil som celé svoje detstvo, učiac sa o Ježišovi, učiac sa o správnej teológii a ešte viac o zlej teológii, ale ani raz som nič nepodnikol, aby som Ho nasledoval.

A tak som to spravil.

Šiel som von a pustil som sa kráčať po ulici. Potreboval som niečo fyzicky podniknúť.

Nedávalo to žiaden zmysel, vedel som len, že sa potrebujem hýbať. Mal som pocit, akoby Bohu bolo jedno, aký druh akcie podniknem, len som niečo potreboval podniknúť. Nemyslím, že som tej noci šiel spať pred piatou ráno. Kráčal som po uliciach a snažil som sa nasledovať Ježiša.

A na ďalšie dva roky sa z môjho života stal totálny kolotoč. Hltal som Bibliu, a tá kniha bola skutočne živá. Hoci som ju predtým čítal miliónkrát, čítal som ju len ako náboženský človek, nie ako niekto, kto skutočne pozná Krista. A keď som ju čítal nanovo, text ku mne prehováral spôsobom ako nikdy predtým.

Slová boli ako potrava, ako voda.

Podrobne som tie texty analyzoval a podčiarkoval som si celé sekcie. Písal som si pasáže na malé kartičky a nosil som ich so sebou vo vrecku.

Tiež som pokračoval v robení skutkov. Napísal som každý deň list, aby som niekoho povzbudil, stále som pritom na spodok listu vytlačil pasáže z Písma. Začal som navštevovať tábory, začal som čítať knihu za knihou, začal som vyučovať Bibliu vo svojom zbore a podobne.

Ba čo viac, začal som neprestajne hovoriť k Bohu. Nepoužíval som pritom bláznivý jazyk starej bibličtiny kráľa Jakuba, ani som sa ho nesnažil manipulovať emóciami, proste som k nemu hovoril a robil som to veľmi rád. Veril som, že počúva. Mal som pocit, že počúva.

Približne po dvoch rokoch ten lesk vybledol.

Aj dnes študujem Bibliu a istotne sa javí ako živá, ale nie je to už to, čo to bývalo. Stále považujem Bibliu za fascinujúcu a stále som tajomne priťahovaný k Ježišovi, ale už sa to skôr podobá na vzťah s niekým, s kým som strávil roky, než s niekým, koho som práve spoznal.

Raz som čítal, že keď sa niekto zaľúbi, mozog začne produkovať chemickú látku, ktorá tohto človeka púta k človeku, do ktorého sa zaľúbil. Nanešťastie, po dvoch rokoch tá chemická látka ustúpi a je nahradená inou chemickou látkou, ktorá to puto udržiava (pokiaľ sa oňho staráme a chránime si ho), ale to puto už nie je také vášnivé, ani také energické, je skôr ohľaduplné a má rodinný charakter.

Myslím, že takto sa teraz cítim s Ježišom.

Mám pocit, akoby sme boli rodinou.

Alebo vhodnejšie povedané, mám pocit, akoby som ja bol v jeho rodine. Cítim sa skoro akoby medzi nami kedysi bolo niečo vášnivé, ale teraz spolu už len starneme.

Často sa stáva, že keď sa vo mne ľudia snažia zapáliť vášeň a emócie k Ježišovi, necítim sa nevyhnutne vo svojej koži. Musel by som to predstierať, ak by som sa tak mal správať. Pre mňa je viera o udržiavaní a ochraňovaní vážneho vzťahu, v ktorom teraz máme už približne 15 rokov spoločnej histórie, priveľa spomienok, aby sa dali vymenovať, a veľa úžasnej a mravčej práce, ktorú ešte treba spraviť a množstvo ďalších ľudí, ktorým treba predstaviť Ježiša, aby s ním tiež mohli začať svoj vzťah.

Avšak za úplne úžasné a upokojujúce pokladám to, že som v mozgu zažil rovnakú chemickú reakciu, ako v intímnom vzťahu, len ja som to zažil s Bohom.

Celá tá vec mi pomáha veriť, že je skutočne tam. A to už je niečo, na základe čoho sa dá niečo podniknúť.